13.časť: Vysvetlenie

21. ledna 2014 v 21:38 | Hororka |  Náladovník
Už dlho som necítila potrebu pokračovať v mojom "náladovníku". Zvykol si týkať len jednej osoby, ale to už bolo pár rokov dozadu a našťastie odstup času vie všetko vyriešiť a som rada, že som s Paťom kamarátka. Avšak s ním som nikdy ani nič viac nebola, čiže nebolo ťažké sa k tomu vrátiť.

Teraz mám novú dilemu. Je tu jeden chalan. Volá sa Martin a poznáme sa nejaký ten rok. Musím povedať, že čím dlhšie sme sa poznali, tým lepší kamaráti sme boli. Áno kamaráti. Ja som zvyknutá mať chalanov ako kamarátov, a teda to bolo pre mňa OK. Vyrastala som viac menej okolo chalanov nakoľko môj otec chodil každý víkend na futbal (a aj chodí, ale už len pískať) a aj s ním. Všetko bolo teda fajn, poznali sme sa už zo strednej a keď sme z nej vyšli akosi sme sa začali stretávať najskôr najmä v skupinke našich spoločných kamarátov a potom čím ďalej tým častejšie len samy.

Bolo mi s ním síc vždy dobre, na to nemôžem povedať jedno slovo, ale zároveň ma to desilo. Viem, že na to, že mám 22 by som asi nemala mať také reči, ale sama sebe som povedala, že už nechcem niekoho nechať nech si ma získa, a potom sa zbytočne dlho trápiť. Pokračovalo to teda niekoľko mesiacov len ako kamarátstvo, i keď ja mám pocit, že keby niektorý z nás v ktoromkoľvek momente spravil o krok viac, posunulo by sa to niekam inam ešte skôr ako tomu v skutočnosti bolo.

Veľmi dlho som váhala, či meniť našu "friend zone", ale ono to už naozaj nevyzeralo ako kamrátstvo, a tak sa to jedného veľmi pekného večera zmenila. A toto už nebolo platonické ako s Paťom. Toto bolo reálne a ja som to cítila. Avšak ako som sama sebe sľúbila pár rokov predtým, srdce som mala zablokované najpevnejšie ako som vedela. A práve kvôli tomu v momente, keď som začala pociťovať, že sa to mení, napísala som mu, že nemôžem pokračovať ďalej. Našla som si každú maličkosť, ktorá mi aj až tak nevadila a zmenila som ju na problém. Ja som už raz taká, keď začnem byť viac šťastná akoby som si mala dovoliť, začnem sa z toho vykrúcať.

Na mesiac som teda Maťa nevídala, nerozprávala som sa s ním a snažila sa myslieť na všetko iné. Bola som však pozvaná na Silvestra na bytovicu, kde bol aj on a rozhodla som sa tam ísť. Vedela som, že to bude zvláštne a hlavne nepamätám si, kedy sa mi tak rozbúchalo srdce a neprestalo počas celého večera. Resp. do polnoci, potom začalo búchať ešte viac nakoľko som sa rozhodla sa s Maťom porozprávať. Bolo som pevne rozhodnutá, že mu poviem, že je definitívny koniec, nakoľko som sa strašne bála, čo by sa stalo, keby nám to nevyšlo a ako by to bolelo.

Začala som teda rozprávať a snažiť sa to nejako vysvetliť. Maťo len sedel a počúval, občas zrejme niečo povedal, ale viac menej ma nechal "vyliať si srdce". Nemyslím si, že som v takej miere s niekym tak hovorila. A čím viac som povedala, tým viac som si uvedomovala, že som spravila neskutočne urýchlené a nezmyselné rozhodnutie. Ja už som raz taká, keď si niečo vezmem do hlavy, nie a nie spraviť to čo mi hovorí srdce. Jedno šťastie bolo, že Maťo mi v tom momente odpustil.

Z môjho pohľadu sa potom náš vzťah zlepšil. Naozaj som o tom bola presvedčená. Bola som pripravená mu povedať, že ho ľúbim, čo som nikomu doteraz nepovedala. Nie som si istá, či som to vôbec mojim rodičom povedala. A do dnešného dňa sa hnevám sama na seba, že som nedokázala vysloviť to, čo som mala od silvestra na perách, ale keď ja som sa jednoducho povedané bála. Bála toho, že on to isté necíti, bála toho, že mi ublíži. Ja sa vždy správam tak, že haha hihi hehe, stále veselá, stále OK. Ale len málokto vie, čo v skutočnosti pociťujem. Jediný spôsob ako sa dokážem vyjadriť je evidentne písaním.

Viem, že to nič nezmení, viem že odvtedy prešiel rok, viem že Maťo sa cez to preniesol, ale ja nielen že som nepochopila čo sa vlastne stalo a prečo sa mi zrazu prestal ozývať, ale ani prečo sa o tom neporozprával. On v prvom rade trval na tom, aby sme sa porozprávali, keď som sa prvý krát zľakla. A takto to je zlé pre oboch. Ja som si uvedomila ako veľmi mi na ňom záležalo až keď som ho znova videla a rozprávala sa s ním a začalo to bolieť ešte viac keď som vedela, že na viac ako kamrátstvo sa to už nikdy nezmení. A prečo by sa aj malo? Je mi jasné, že keby som bola s niekym, kto sa správal ako ja asi by som s tým tiež nebola OK. Mala som stále niečo iné na pláne. Nemala som toľko času na Maťa ako som si mala spraviť a stroj času zatiaľ nevymysleli.

Chcem tým len povedať, že pevne dúfam, že sa z tohto moje blbé ja poučí. Že už budem dávať viac na to čo cítim, než na to čo si myslím. Dnes som si prečítala básničky a veci, čo som písala o Paťovi. Všetky som písala z dôvodu, že som bola nahnevaná. Toto píšem z dôvodu, že musím to nejako zo seba dostať. Napísať, čo neviem povedať a dúfať, že príde moment, keď budem vedieť pristúpiť na Maťov návrh vrátiť sa naspäť k tomu, byť kamaráti. S Paťom som to zvládla, ale z Paťa som mala ošial, do Maťa som bola zaľúbená a obávam sa, že stále som. Čiže v snahe, aby sa nestalo to, čoho som sa obávala som presne to dosiahla. Život ide ďalej nie? Len na chvíľu trochu ťahšie a s viac slzami ako inokedy.

Napadla ma este jedna vec na zaver. Viete ako sa hovori You have to love yourself so you can be loved. Akosi ja som to zacala praktizovat az nedavno. Najviac ma mrzi to, že som ublizila Matovi a ani som si neuvedomovala, že mu vadia veci na mne a na nás. Ale snáď je toto dostatočné vysvetlenie prečo neviem byť jeho kamratká. Zatiaľ nie. Nikdy som neverila na to, že chalan a baba nemôžu byť iba kamaráti a ani tomu neverím, ale v tomto prípade to pravidlo nemôže platiť. Nie keby to malo znamenať, že po každom stretnutí s Maťom by som prišla domov a ... to nepotrebujete čítať a ja to nepotrebujem zdielať, ale myslím, źe nie je ťažké si to domyslieť.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama