Sebevražda nie je východisko

27. ledna 2011 v 1:57 | Hororka |  Vselico
Každý normálny človek máva temné dni, kedy jeho myšlienky blúdia všelikde len nie v svete živých. Ja sama som sa tam neraz ocitla. Boli to len myšlienky a uvažovania, ale všetko má niekde svoje korene. A všetko predsa začína myšlienkou. Nikto by predsa neprišiel k východ bez spiatočky bez rozmýšlania.
Nevravím, že každý kto uvažuje nad sebevraždou tak aj skončí, ale u slabších nátur sa to dá očakávať. Nie každý je stavaný na stres. Alebo len na jeho určitú dávku. Ja mám v tomto šťastie v nešťastí nakoľko mám dennú prax vo vystavovaní sa stresu. Nie toho v škole či v práci. Ale toho najhoršieho - domáceho. Prečo je najhorší? Pretože idem domov zo školy alebo práce posledné čo potrebujete aby vás doma zvozili, urazili a pošliapali po vašej pýche. To je u nás na dennom poriadku.
Zrovna včera som si rekapitulovala tak trocha môj život s rodičmi. Došlo mi, že oni nie sú schopní ma pochváliť pokiaľ im ja nenaznačím, že aj to by sa raz za čas patrilo. Oni sú dobrý len v tom, aby ma stále za niečo zvozili. Martina si tlstá, pozri sa jak vyzeráš, že sa nehanbíš, s teba nikdy nič nebude, si obyčajná špina, si horšia jak cigáni, skončíš ako bezdomovec, dáme ťa do domova, nikdy s teba nič nebude atď, atď. Ak si myslia, že to je zdravé a nie presný opak, mali by sa dať liečiť. 
Je to jeden z najhorších pocitov nikdy nepočuť vlastného rodiča, osoba ktorá mi má byť najbližšia, povedať: som na teba hrdý, mám ťa rád, proste sám od seba, bez našepkávania. Nemá byť predsa rodina práve o tom? O podpore a rodinnom pute? Mne príde, že bývam z dvoma cudzími ľuďmi, ktorý ma berú ako nejakú menejcennú bytosť.
Ako keby mi nestačilo všetko ostatné mimo domova ešte aj oni ma budú napĺňať jedom a zúrivosťou a niekedy aj pocitmi, ktoré ma vedú k tomu aby som nemala rada samu seba. Keby som nemala svojich kamarátov, ktorý ma vedia povzbudiť a pomôcť mi opäť zdvihnúť hlavu neviem kde by som teraz bola. 
Bola by som bez priateľov teraz obklopená nekončiacou temnotou? Ležala by som hlboko po zemou a nemusela uvažovať nad tým, čo na mne moji rodičia tak strašne nemajú radi? Alebo by mi na tom konečne nezáležalo a ležala by som v kľude a ticho večne? 
Nechcite ani vedieť koľko krát som mala záblesky takýchto myšlienok v mojej hlave. Viem, že to nie je nič príjemné, ale podľa mňa aj negatívne myšlienky patria k objavovaniu samých seba. A zistila som, že čím viac nad tým uvažujem tým viac sa od toho vzďaľujem. Predsa len už nepotrvá dlho a od rodičov odídem a v mojej hlave snáď znova víde slnko, ktoré nebude neustále obklopené negatívnymi mrakmi plnými smútku a zúrivosti. Keby tak prišla do mojej hlavy poriadna búrka a všetky tie mraky vo mne rozohnala. Všetky negatívne myšlienky a nápady.
Osobne si teda myslím, že myšlienka na sebevraždu nie je niekedy na zahodenie. Pretože akonáhle začnem rozmýšlať o tom, že by som tu už nemala byť, prídem na to, čo všetko by mi chýbalo a o čo všetko by som prišla a čo všetko nemala a nevyskúšala. Odchádzala by som s toľkými výčitkami, žeby ak je naozaj posmrtný život nikdy by som sama sebe neodpustila. A okrem iného akú smrť by ste si vybrali? Pomaly nič nemáte na 100% a keby osud nechcel aby ste zomreli, bude sa len veľmi dlho trápiť bolesťami a nikto by sa na vás nepozeral rovnako ako predtým. Boli by ste niečo menej v ich očiach. Pozerali by sa na vás s ľútosťou možno odporom, ale nikdy nie tak isto ako predtým. Nebolo by to ešte horšie? 
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 edithhola edithhola | E-mail | Web | 27. ledna 2011 v 15:05 | Reagovat

Z toho, co zasejí rodiče, se dá vyhrabávat. Je to dlouhodobý proces. O to ale dobrodružnější. Hlavně že víš, odkud pramení pocity marnosti a smutku. Z takových vět a jiných se léčím dodnes i mí sourozenci. O to víc jsem potkala během života mnoho krásných lidí, kteří mi dávají novou hodnotu sebe sama. Držím palce a dám tě do svého žebříčku na TT.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama