6. časť: Začiatok konca či tak nejak

8. ledna 2010 v 3:43 | Vanity Dawn |  Náladovník
Ani presne neviem prečo som sa rozhodla práve dnes pridať daľšiu časť svojho náladovníka. No pravdepodobne v tom zasa figuruje aj Paťo. Chcem tým povedať, že odkedy sa vrátil na SR sa udialo toľko vecí. Minimálne pre mňa a vo mne. Veľa vecí som pokazila, zasa ich napravila a zasa pokazila, ale nejakým spôsobom si z toho nerobím ťažkú hlavu. Snažím sa si totiž nahovoriť, že všetky tie chyby boli len na dobro veci. Že tým, že som svojimi činmi nahnevala Paťa som vlastne pomohla sebe. Odohnala ho od seba. Čo by mohlo znamenať, že sa mi už neozve a možno po nejakej neviem akej dlhej dobe na neho konečne prestanem myslieť. Však mne už kvôli nemu preskakuje. A to sa mi nepáči. Nechcem sa takto správať kvôli niekomu kto si to maximálne nezaslúži. Kvôli niekomu na koho vlastne myslieť nechcem, ale moje heart mi stále vkladá do hlavy jeho meno, jeho tvár, jeho úsmev. No čo ja narobím? Srdce mám silnejšie ako myseľ. Neviem bojovať proti sebe. A horšie než to, sú všetky tie nereálne predstavy, čo si dokážem pre seba vytvoriť.
Chcete vedieť čo je také strašné na tých predstavách? Že sú také dokonalé. Je vám to čudné? Nemusí byť. Ich dokonalosť sa pre mňa totiž rovná nádeji, ktorú nemám. Moja hlava vo mne živý nádej, ktorú si dožaduje moje srdce. Čiže kde sa vlastne skrýva tá časť, čo má na neho zabudnúť keď srdce a myseľ si idú akosi ruka v ruke? Rozum? Ten ich neporazí ani keby veľmi chcel. Ja sa vždy totiž chytám najtenšieho špagátiku, ktorým je moja predstavivosť. Však prečo nie? Prečo sa nesnažiť veriť niečomu, čo má všetko čo chcem? Keď zatváram oči, nie je tam nijaká Kristína, ktorá by mi prekazila plány. Keď zatváram oči, mám na sebe rúžové okuliare 7 dní v týždni 24 hodín denne. Keď zatváram oči som v nich šťastná, pretože som tam s ním....s Paťom. Ale keď sa znovu zobudím, miesto v srdci, ktoré bolo v noci plné zrazu zíva prázdnotou.
Ak toto čítate asi si vravíte, že čo robím takú vedu zo zabudnutia na jedného človeka, ale on sa mi jednoducho dostal tak hlboko pod kožu, že neviem nájsť spôsob ako ho odtiaľ vyhnať. A najväčší fór je, žeby to vôbec nemalo byť ťažké pretože 11 mesiacov v roku je 3000 km vzdialený.
No čo narobím. Budem dúfať, že mi budete držať palce v porazení mojej tzv. závislosti, pretože samej mi to nejako nevychádza.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 NeYma Sue NeYma Sue | Web | 8. ledna 2010 v 10:52 | Reagovat

Ach Horor, to čo cítiš vôbec nie je divné len prirodzené. zväčša nám je dobre ked v sebe živíme predstavy, také dokonalé, aby sme si nepripustili to trápenie a bolesť. Podľa mňa z toho nerobíš vedu, podla mna je to len a len normálne, asi najviac bolí ked sa musíš vzdať niekoho na kom ti veľmi záleží a máš ho rada. ale to je skrátka život :( krutý a my s tým nič nenarobíme, jediné čo nám ostáva sú tie dokonalé predstavy :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama