Prvé veľké chvíle smútku

11. září 2007 v 21:34 | Ja |  Vselico
Začatalo sa to pre mňa krásne. Jeden s kamarátov, ktorých poznám od dectva ma zoznámil s Andreom. Hneď v prvý deň, čo som s ním bola sme sa mali stále očom rozprávať. Ak si ešte dobre spomínam tak sme sa od seba poriadne ani nepohli až na pár výnimiek, ktorých našťastie nebolo veľa. Vtedy som brala Aďa len ako dobrého kamaráta. Možno lepšieho akého som kedy mala. Hneď v tento prvý deň sa však udialo viac vecí naraz, teda na to, že sme sa vlastne stretli po prvý krát. Boli to len také veci ako hladkanie a masírovanie /mimochodom veľmi príjemné/, ale aj tak so žiadnm so svojich kamarátov som nebela tak šťastná jk keď som bola s ním.

Na ďalší deň som za ním prišla zas. Teraz tam bol ešte chvílu snami aj Roman, ale ten našťastie odišiel po pár minutách za svojou frajerkou a mi sme mohli ostať sami. Ležali sme vedľa seba na tráve a dosť dlho nikto nič nehovoril, pretože sme vedeli, že keď jeden zaćne už to zasa nebude mať koniec a chceli sme si vychutnať jeden druhého i keď len tak ležiac vedľa seba. Samozrejme nám to nevydržalo dlho a zase začalo naše polemizovanie. Nastali však isté zmeny. Už sme neostali len pri hladkaní /po chrbáte/, ale po celom tele, bozkávanie /na krk a iné časti tela-nie na ústa/, obímanie sa a dokoncala ma chcel furt brať a ruky a držali sme sa stále za ruky. Bolo to pre mňa dačo pravdupovediac nové, ale veľmi príjemné. Tešila som z každého jeho dotyku a bola zvedavá aký bude nasledovať. Deň však pomaly končil a ja som musela ísť domov. Bol to len druhý deň, ktorý som s ním strávila a už som vedela, že si opantal moje srdce. Samozrejme sme sa dohodli, že sa zase stretneme. Tentokrát s malou zmenou - nie hneď na ďalší deň, ale až za dva.

Konečne pršiel ten jeden pre mňa strašne dlhý deň a zase som sa k enmu blížila. Uvidela som však dačo veľmi zvláštne: v náručí držal inú babu. Cítila som v sbe strašnú bolesť akoby mi niekto do srdca zabodal 1000 ihiel, nevedela som sa nadýchnuť, myslela som, že všetko, čo sa so mnou stane už nebude nikdy dôležité. Avšak ja som sa prekonala a aj tak som išla za ním a Romanom. Samozrejme som ho pozdravila akoby sa nič nedialoa začala som sa s Romanom rozprávať. Dozvedela som sa od neho, že je to je ho frajerka a že spolu chodia už takmer 5 mesiacov. Taktiež, že so mnou nikdy nič nechcel mať, že to robili len to slnko a pivo, čo v sebe mal. No mal len dajaké tri pivá čiže o tom som dosť pochybovala. ,,Musí ku mne dačo cítiť!" nesutále som si toto opakovala. Vydržalo mi to až neskutočné tri hodiny. Potom som to už nevydržala, zdvihla sa a odišla. Hneď ako som sa od nich vzdialil moje oči zalial potok sĺz a ja som si sadla na najbližšiu lavičku a asi hodinu tam plakala. Ľudia okolo mňa chdoili a čudovali sa, čo sa mi stalo, no pre mňa nejestvovali. Bola som tam len ja a smútok. Trval strašne dlho. Takmer celý mesiac. Bolo to pre mňa mučenie, no postupne som prestávala na Aďa myslieť ako na niekoho koho ľúbim. Našťastie už bol v mojom srdci zas len chalan, ktorého som kedysi poznala, no on sa so mnou nechcel prestať stretávať a tak sme spolu zase chodili von a doteraz chodíme, no už mi takmer ani ruku nepodá a to, aby ma objal mu nedovolím už nikdy. Tá bolesť, ktorú mi dokázal v tak krátkom čase spôsobiť vo mne vždy ostane skrytá.



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Barbora Barbora | 12. září 2007 v 22:07 | Reagovat

veľmi smutné a dojímavé :(((

2 Boris Boris | 12. září 2007 v 22:20 | Reagovat

Smutné nie preto, že je to príbeh, ale skutočnosť. Dnešný chalani sú taký.....ach jo.

3 Miso Miso | 27. září 2007 v 23:36 | Reagovat

Veľmi emotívne ladený text, ktorý vznikol na základe skutočnosti a dokonale vystihol dnešný prístup mladých ľudí v oblasti partnerských vzťahov.:-( Má to hĺbku,cit, zmysel a emócie a to si cením na autorke :-)) Je to presná ukážka toho ako by sa nemalo pristupovať ku vzťahom ale bohužiaľ mnohí to robia naopak...

4 Cute-Baby Cute-Baby | 28. září 2007 v 16:11 | Reagovat

Dokonale si to vystihla ale je to zial pravda nuz mozno sa to zmeni:(((

5 ...Stanushka... ...Stanushka... | E-mail | 2. října 2007 v 19:33 | Reagovat

Ten zacatek mi prisel taky divny a kukam,ze co to tu pises,ale podla nadpisu mi bolo jasne,ze to tak nebude pokracovat..... :( Poviem ti len ze Andrej je kkt..... Asi tolko.... Kvoli takym sa neoplati trapit...Ale viem,ze sa to lahko povie no... :(

6 Kenny Kenny | 5. října 2007 v 23:49 | Reagovat

Dost zaujimavy clanok o smutnych chvilach vasho zivota ale zle dni striedaju dobre takze ti prajem do buducnosti viac stastia :)

7 hororka hororka | 5. října 2007 v 23:56 | Reagovat

Ďakujem...a dakujem stani odkazem mu to pretoze on si mysli, ze je kurva :D

8 Thowt Thowt | 7. října 2007 v 15:07 | Reagovat

A potom sa cuduj, co si myslim o laske... Ja viem, nie je dobre, ked pred tym clovek uteka, lebo raz ho to ustve... Ale prave pre tieto momenty sa toho desim... radsej prist o kratku chvilu nadpozemskeho stastia, ako potom prezivat nekonecnu bolest, ktora nechce prestat... a aj ked si clovek mysli, ze sa z toho dostal, tak skusenost mu zostava do konca zivota... vazne sa ti to oplati?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama