13.časť: Vysvetlenie

21. ledna 2014 v 21:38 | Hororka |  Náladovník
Už dlho som necítila potrebu pokračovať v mojom "náladovníku". Zvykol si týkať len jednej osoby, ale to už bolo pár rokov dozadu a našťastie odstup času vie všetko vyriešiť a som rada, že som s Paťom kamarátka. Avšak s ním som nikdy ani nič viac nebola, čiže nebolo ťažké sa k tomu vrátiť.

Teraz mám novú dilemu. Je tu jeden chalan. Volá sa Martin a poznáme sa nejaký ten rok. Musím povedať, že čím dlhšie sme sa poznali, tým lepší kamaráti sme boli. Áno kamaráti. Ja som zvyknutá mať chalanov ako kamarátov, a teda to bolo pre mňa OK. Vyrastala som viac menej okolo chalanov nakoľko môj otec chodil každý víkend na futbal (a aj chodí, ale už len pískať) a aj s ním. Všetko bolo teda fajn, poznali sme sa už zo strednej a keď sme z nej vyšli akosi sme sa začali stretávať najskôr najmä v skupinke našich spoločných kamarátov a potom čím ďalej tým častejšie len samy.

Bolo mi s ním síc vždy dobre, na to nemôžem povedať jedno slovo, ale zároveň ma to desilo. Viem, že na to, že mám 22 by som asi nemala mať také reči, ale sama sebe som povedala, že už nechcem niekoho nechať nech si ma získa, a potom sa zbytočne dlho trápiť. Pokračovalo to teda niekoľko mesiacov len ako kamarátstvo, i keď ja mám pocit, že keby niektorý z nás v ktoromkoľvek momente spravil o krok viac, posunulo by sa to niekam inam ešte skôr ako tomu v skutočnosti bolo.

Veľmi dlho som váhala, či meniť našu "friend zone", ale ono to už naozaj nevyzeralo ako kamrátstvo, a tak sa to jedného veľmi pekného večera zmenila. A toto už nebolo platonické ako s Paťom. Toto bolo reálne a ja som to cítila. Avšak ako som sama sebe sľúbila pár rokov predtým, srdce som mala zablokované najpevnejšie ako som vedela. A práve kvôli tomu v momente, keď som začala pociťovať, že sa to mení, napísala som mu, že nemôžem pokračovať ďalej. Našla som si každú maličkosť, ktorá mi aj až tak nevadila a zmenila som ju na problém. Ja som už raz taká, keď začnem byť viac šťastná akoby som si mala dovoliť, začnem sa z toho vykrúcať.

Na mesiac som teda Maťa nevídala, nerozprávala som sa s ním a snažila sa myslieť na všetko iné. Bola som však pozvaná na Silvestra na bytovicu, kde bol aj on a rozhodla som sa tam ísť. Vedela som, že to bude zvláštne a hlavne nepamätám si, kedy sa mi tak rozbúchalo srdce a neprestalo počas celého večera. Resp. do polnoci, potom začalo búchať ešte viac nakoľko som sa rozhodla sa s Maťom porozprávať. Bolo som pevne rozhodnutá, že mu poviem, že je definitívny koniec, nakoľko som sa strašne bála, čo by sa stalo, keby nám to nevyšlo a ako by to bolelo.

Začala som teda rozprávať a snažiť sa to nejako vysvetliť. Maťo len sedel a počúval, občas zrejme niečo povedal, ale viac menej ma nechal "vyliať si srdce". Nemyslím si, že som v takej miere s niekym tak hovorila. A čím viac som povedala, tým viac som si uvedomovala, že som spravila neskutočne urýchlené a nezmyselné rozhodnutie. Ja už som raz taká, keď si niečo vezmem do hlavy, nie a nie spraviť to čo mi hovorí srdce. Jedno šťastie bolo, že Maťo mi v tom momente odpustil.

Z môjho pohľadu sa potom náš vzťah zlepšil. Naozaj som o tom bola presvedčená. Bola som pripravená mu povedať, že ho ľúbim, čo som nikomu doteraz nepovedala. Nie som si istá, či som to vôbec mojim rodičom povedala. A do dnešného dňa sa hnevám sama na seba, že som nedokázala vysloviť to, čo som mala od silvestra na perách, ale keď ja som sa jednoducho povedané bála. Bála toho, že on to isté necíti, bála toho, že mi ublíži. Ja sa vždy správam tak, že haha hihi hehe, stále veselá, stále OK. Ale len málokto vie, čo v skutočnosti pociťujem. Jediný spôsob ako sa dokážem vyjadriť je evidentne písaním.

Viem, že to nič nezmení, viem že odvtedy prešiel rok, viem že Maťo sa cez to preniesol, ale ja nielen že som nepochopila čo sa vlastne stalo a prečo sa mi zrazu prestal ozývať, ale ani prečo sa o tom neporozprával. On v prvom rade trval na tom, aby sme sa porozprávali, keď som sa prvý krát zľakla. A takto to je zlé pre oboch. Ja som si uvedomila ako veľmi mi na ňom záležalo až keď som ho znova videla a rozprávala sa s ním a začalo to bolieť ešte viac keď som vedela, že na viac ako kamrátstvo sa to už nikdy nezmení. A prečo by sa aj malo? Je mi jasné, že keby som bola s niekym, kto sa správal ako ja asi by som s tým tiež nebola OK. Mala som stále niečo iné na pláne. Nemala som toľko času na Maťa ako som si mala spraviť a stroj času zatiaľ nevymysleli.

Chcem tým len povedať, že pevne dúfam, že sa z tohto moje blbé ja poučí. Že už budem dávať viac na to čo cítim, než na to čo si myslím. Dnes som si prečítala básničky a veci, čo som písala o Paťovi. Všetky som písala z dôvodu, že som bola nahnevaná. Toto píšem z dôvodu, že musím to nejako zo seba dostať. Napísať, čo neviem povedať a dúfať, že príde moment, keď budem vedieť pristúpiť na Maťov návrh vrátiť sa naspäť k tomu, byť kamaráti. S Paťom som to zvládla, ale z Paťa som mala ošial, do Maťa som bola zaľúbená a obávam sa, že stále som. Čiže v snahe, aby sa nestalo to, čoho som sa obávala som presne to dosiahla. Život ide ďalej nie? Len na chvíľu trochu ťahšie a s viac slzami ako inokedy.

Napadla ma este jedna vec na zaver. Viete ako sa hovori You have to love yourself so you can be loved. Akosi ja som to zacala praktizovat az nedavno. Najviac ma mrzi to, že som ublizila Matovi a ani som si neuvedomovala, že mu vadia veci na mne a na nás. Ale snáď je toto dostatočné vysvetlenie prečo neviem byť jeho kamratká. Zatiaľ nie. Nikdy som neverila na to, že chalan a baba nemôžu byť iba kamaráti a ani tomu neverím, ale v tomto prípade to pravidlo nemôže platiť. Nie keby to malo znamenať, že po každom stretnutí s Maťom by som prišla domov a ... to nepotrebujete čítať a ja to nepotrebujem zdielať, ale myslím, źe nie je ťažké si to domyslieť.
 

12.časť: SeeRock deň 2

24. června 2013 v 0:42 | Hororka |  Náladovník
Dnešný deň začal na mňa až príliš skoro. S otcom sme sa zobudili okolo 8:00, čo som teda naozaj nemala v pláne nakoľko som veľmi dobre vedela aký dlhý deň nás očakáva. V každom prípade keďže už som bola hore, začala som hneď upravovať fotky z predchádzajúceho dňa. A poviem Vám, že síce by som bola rada, keby sa mi podarilo ešte viac dobrých fotiek, z výsledkom som docela dosť spokojná. Podľa môjho uváženia sa zlepšujem, ale či to tak je, to nemôžem v skutočnosti vedieť. Dúfam, že keď si o rok pozriem tieto fotky pomyslím si o nich to isté, čo si myslích o mojich fotkách, ktoré som robila pred rokom :D To by znamenalo, že som neni stratený prípad. A hlavne mám 22 čiže pevne verím v to, že nie som stratený prípad. Musím hlavne zistiť ako vylepšiť moje schopnosť zachytiť hyperkatívnejších spevákov....

11.časť: SeeRock deň 1

22. června 2013 v 8:22 | Hororka |  Náladovník
21.6. a 22.6. sa tento rok uskutočňuje tzv. SeeRock Fest v Rakúsku a ja na ňom nechýbam. Stálo ma to veľa nervov od prvej otázky o akreditáciu po súčasné sedenie v hotelovej izbe po prvom mega dni. Akože STONE SOUR dneska hrali a ja som nemohla byt šťastnejšia. Pre mňa najkvelejšia kapela ever. Jasné, že je možné, že je to len dočasné nakoľko človek mení vkus na hudbu tak ako na všetko iné. Ale tak skoro určite z pomyselného piedestálu nezídu dole.....
 


10.časť: Prečoooo?

15. června 2013 v 1:40 | Hororka |  Náladovník
Neviem čím to je, ale v poslednej dobe neviem mať dobrú náladu. Aspoň nie na dlhšie ako pol hodinu. Jasné v robote sa občas s kolegyňami zasmejeme, ale to mi vydrží veľmi krátku dobu. Predsa len ich beriem ako kolegyne nie ako kamarátky. A na ľudí ktorých za kamarátov považujem som v poslednej dobe podráždená. Necítim sa vo svojej koži. Asi aj viem prečo, ale nemôžem to priznať nahlas. Moji rodičia by sa na mňa totiž pozerali ako na loosera. A i keď s nimi nemám najideálnejší vzťah, neviem vypustiť z hlavy ich výčitky. Oni totiž nedokážu človeka (mňa) pochváliť ani keby som čo spravila. Oni len hľadajú to zlé a negatívne......

Keby to niekto vedel

27. dubna 2013 v 1:23 | Hororka
Hneď ako som uvidela tému tohto týždňa, tak u mňa začal brainstorming. Myslela som, že nájdem tisíc vecí, o ktorých by som mohla napísať. Ktoré by mohli representovať časti môjho života, ktoré by som ľutovala. Avšak keď sa zamyslím, ja mám rada svoj život. Nie je dokonalý, far from it, ale je to to, čomu vďačím za to, kým sa stávam. Nepoviem kým som nakoľko mám 22 a stále ešte v mnohých veciach dospievam a mením moje názory a samú sebu......

Kam?

30. července 2012 v 23:10 | Hororka |  Básne
Kto sme keď sa mysľou prenesieme do seba samého?
Koho hľadáme keď bádame o čom vlastne rozmýšlame?
Kam mierime keď rozmýšlame kde skončíme?
prčo blúdime a bádame po tom, kto sme boli, kto sme a kto budeme?

Osud má predsa pre nás pripravenú cestu,
vykachličkoval nám chodník, po ktorom chce aby sme napredovali.
No čo keď sa nám zahmlí pred očami a prestane to byť možné,
do akej miery sa zmeníme my a naše okolie.

Nájdu sa ľudia, čo budú schopný akceptovať, že nie sme kým máme byť?
Budú schopný ostať v našom živote aj napriek tomu, že nejdeme v šlapajách osudu?
Či to bude znamenať koniec nášho pôvodného konca,
a s ním aj koniec doterajších miest, ktoré nám dávali istotu?

1.časť: Taký normálny večer

5. června 2012 v 13:30 | Hororka |  Historky o rodičoch
Keď som dnes prišla domov z práce všetko bolo ako má byť. Nič neobvyklé sa nestalo tak som dúfala, že aj zvyšok večer bude mať podobne fádny priebeh. Ako inak, bola som na omyle. U nás v rodine je fádnych večerov len naozaj veľmi málo. Zvyčajne za to môžu moji rodičia a hlavne môj otec. S otcom mávam dobrý vžtah ozaj len čas od času a čím ďalej tým je tých svetlých momentov menej. On sa totiž chytá aj tej najkratšej slamky aby na mňa mohol zaštekať.

Čiže môžete už predpokladať, že tento večer nebol žiadna výnimka. A keby to bolo aspon niečo dôležité, niečo čo by dalo dôvod na to, aby sa mu zdvihol kvný tlak, tak nič nepoviem. A aký to bol teda dôvod? Moja večera. Totiž po príchode z roboty som dostala strašnú chuť na rezance so smotanou, tak som si ich nachystala. Keď som začala jesť na kuchynskej linke som zatiaľ nechala samotné zlíźe, olej aj soľ. Plánovala som to všetko naraz odložiť keď budem najedená, ale môj drahý otčím mal o tom samozrejme inú predstavu.

Pristúpil bližšie ku kuchynskej linke, chytil zatvárač od nádoby, v ktorej sú rezance a zatvoril to tak, že som sa čudovala, že na linke zrazu nebola kopa sklenených črepov, potom chytil nádoby zo soľou a vrátil ju na miesto takým spôsobom, že susedom sa mu sela stena otriasať a nakoniec hodil lyžičku, ktorá bola pôvodne umiestnená v soli, do umývadla tak, že sa odrazila od spodku dresu a pár cemintrov poskočila. Ja som mu samozrejme pred týmto jeho divadielkom povedala, že si po sebe veci odložím hneď ako sa najem, ale on počuje len to, čo sám hovorí (aj keď si kýchne, sám si povie nazdravie a ak mu to povie niekto iní tak ako velice silno ignoruje).

Normálny, no nepochopený: Marilyn Manson

4. června 2012 v 15:48 | Hororka |  Vselico
Marilyn Manson je fenomenóm. Je to niekto koho ľudia milujú alebo nenávidia a veľmi málo ľudí medzitým. V podstate si za to môže sám, ale v skutočnosti za to môžeme my, pretože ho nechápeme. Nechápeme jeho myšlienky, jeho postoje, jeho názory. Všetko čo píše v jeho textoch nemá mieriť proti ježišovi alebo viere samotnej ale tomu ako si interpretujeme to, čo je napísané v Biblii. Samozrejme, že zachádza až do extrémov tým, že sa prezlečie za pápeže alebo trhá bibliu priamo na pódiu, ale ako inak má šokovať a upútať našu pozornosť? Jedine niečim, čo sme doteraz nevidela a myslím, že to MM spĺňa.
Jedným z jeho názor s ktorými sa veľmi stotožňujem je určite spojený opäť s vierou. V jednom rozhovore tesne pred jeho koncertom sa ho pýtali čo hovorí na nenávisť, ktorá sa hrnie na neho práve od kresťanov, ktorý sa v kostoloch dohadujú na protestoch proti nemu a robia demonštrácie, aby sa nevrátil do ich mesta. Jeho odpoveď bola jednoduchá. Videl v tom paradox, on ktorý je často prezentovaný ako uctievač satana nikdy nespravil nič kresťanom, len trošku hlasnejšie vyjadruje svoje názory. Ale kresťania, ktorý majú byť učencami Ježiša a teda ich zákonom má byť biblia, ktorá okrem iného hovorí o tom, že majú milovať bez rozdielov. Čiźe je docela zaujímavé, že kresťania Mansona nenávidia zatiaľ čo on miluje svojich fanúšikov, i keď to veľmi nedáva najavo.
Medzi veľa jeho pesničiek patria aj songy ako Fight song (I´m not a slave to a God that doesn´t exist, I´m not a slave to a world that don´t give a shit) alebo Personal Jesus (Your own, personal, Jesus). na stránke youtube je pod videoklipom k pesničke Personal Jesus veľmi rozšírený názor, že Manson spieva tent osong, preto, že your own personal Jesus je podľa neho Satan. čo samozrejme nie je pravda, on tam naráža na seba samého. A prečo si myslím práve toto? odôvodnenie je jednoduché. Počas toho ako spieva text Your own personal Jesus, je záber na jeho dlane, ktoré sú zalené bandážami a pod nimi je vidieť krv čím chcel pripomínať rany, ktoré mal Ježiš po ukrižovaní. Čiže chce zo seba robiť Boha.
Na tejto filoyofii je v podstate zaloźená väčšina vecí od Mansona. Seba prezentuje ako Boha. Túto myšlienku však nemá z vlastnej hlavy ale od rôznych filozofov (medzi nimi aj Freud a Nietzsche - teória nadčloveka). Marilyn a jeho satanizmus teda nemá nič spoločné so samotným diablom. On totiž neuznávam Boha či Diabla ale seba ako božstvo, preto by sa dalo hovoriť o jeho fanúšikoch ako o kulte. On sám definuje satanizmus ako nie vieru v diabla, ale v iné božstvo ako Boha smaotného.
Možno veľa ľuďom takéto zmýšlanie môźe prísť choré alebo zvrátené prípadne nesprávne, ale nakoľko máme slobodu prejavu tak čo je zlé na tom, že MM ich vyjadruje hudbou? To, že ho ľudia počúvajú a načúvajú tomu, čo hovorí je ich osobná vec a ani do toho nemajú kresťania čo zasahovať. Manson dokonca ako malý navštevoval kresťanskú školu, na ktorej ho šikanovali (k tomu sa vyjadril, že keby nebol Marilyn tak by sa šikanoval tiež). Zároveň povedal, že práve táto škola ho priviedla k tomu aby poćúval hudbu, ktorú poćúval. Totiž keď mu povedali, aby nepočúval KISS práve ich platňu si zohnal a počúval. Následne prestúpil na inú strednú školu, kde zmaturoval a dokonca vyštudoval aj vysokú community college a stal sa z neho žurnalista. Chvíľu sa tejto kariére venoval, no nakoniec si zvolil naplno byť hudobníkom.
Zaujímavosti o Mansonovi:
- V USA je zakázané piť absinth a teda sa tam ani nedá zohnať, Manson si však z toho hlavu nerobí a dáva si vyrábať vlastný, oranžový absinth
- Jeho obľúbená cartoon rozprávka je Scooby Doo (podľa neho je evidetné, že Shagy a Scooby sú na drogách nakoľko sú stále hladnú a ostatný musia tiež na niečom fićať nakoľko vidia duchov)
- Chodil s herečkou Rachel McGowan (hrala Paige v seriály Charmed / Čarodejky)
- Bol ženatý so strieptérkou: Dita von Teese
- Chodil s Evan Rachel Wood (Across the Universe, The Wrestler, True Blod)
- Okrem hudby sa venuje aj malovaniu
- Tento rok zahral na narodeninovej oslave syna Johhnyho Deppa
- Účinkoval vo filme Rise s Lucy Liu, kde máte jedinú možnosť vidieť Marilyna zarasteného
- Na začiatku videoklipu k pesničke Heart Shaped Glass sa reálne miluje s jeho už bývalou ppriateľkou E.R.Wood
- s Ditou Von Teese si kedysi kúpili vibrátor, ktorý mal na konci kameru a s jeho pomocou natočili film a robili rozhovory s rôznymi ľuďmi
- Marilyn Manson má veľmi silnú astmu a z toho dôvodu má vždu na koncertoch pri sebe kyslíkovú masku

9.časť: Parents

20. října 2011 v 22:24 | Hororka |  Náladovník
Prečo si moji rodičia myslia, že majú tu moc aby ma mohli šikanovať? Do dnešného dňa som nevedela ako to mám nazvať, ale už mi je to úplne jasné. ŠIKANA. Od vlastných rodičov. Je pravda, že kedysi si aj radi udreli, čo ich už našťastie prešlo. No slovné urážky, narážky alebo ponižovanie môžu byť oveľa horšie. Skúste povedať niekomu koho fyzicky týrajú, že rodičia vám neustále niečo vyčítajú. Stavím sa, že ich odpoveď by bola: "Mať tak tvoje problémy."
Na druhej strane je však pravda, že či už máte problémy väčšie alebo menšie radi by ste si ich s niekým vymenili. Ja by som takému niečomu bola vďačná. Neviem prečo ale v poslednej dobe mám pocit ako keby som upadať po emocionálnej stránke. Možno to bude tým, že som začala pozerať seriál Dexter, ktorý je v podstate o chlapíkovi, ktorý nič necíti, pretože bol traumatizovaný. No čo keď sa niečo podobné stalo aj mne.
Ako sa mám predsa naučiť milovať, keď od vlastných rodičov som to nikdy nepočula? Aspoň nie čo mi pamäť slúži. Posledná osoba čo som úprimne ľúbila bol môj dedko a ten zomrel keď som mala 4. Všetko ostatné som si tvorila viac v hlave ako v srdci. Niekedy to síce išlo už do iracionálnej roviny avšak teraz, keď začínam otvárať oči viem, že to nebola láska v pravom slova zmysle. A čo keď takú lásku nezažijem. Čo ak mám viac spoločné s Dexterom ako s Júliou? Mohla by som byť až také monštrum len kvôli tomu, že ma rodičia nedostatočne milovali?
Minule som prišla na bláznivú teóriu prečo tomu tak je. Asi žiarlia. Nadávajú mi, že sa neučím pričom ja som na VŠ, oni tam nikdy neboli. Nadávajú mi, že som sprostá a nikdy nič nedosiahnem, pričom moje ambície sú veľmi veľké (na tie mám ešte čas) a tie malé si pomaly spĺňam. Alebo, že viem o niečo viac ako oni, a to s ľahkosťou komunikovať v inom jazyku. Možno im vadí, že nejdem v rodinných šľapajach a nie som alkohol. Akože kto pije 3 veľké pivá a becherovku za večer a každý večer? ALKOHOLIK!!! Ja sotva vypijem pohár šampanského. Alebo im vadí, že som nepodľahla čaru cigariet ako oni keď boli mladí? Neviem akí majú so mnou v skutočnosti problém. Avšak na to, že nefajčím, nepijem, platím si sama VŠ, benzín, telefón, splácam notebook a foťák, plním si svoje sny a na druhej strane som síce neporiadna a občas drzá, ale sú tie dve veci také strašne oproti tým ostatným.
Sakra však sú rodičia, ktorí milujú svoje deti aj keď sú to zlodeji, vrahovia, násilnícky, patologický klamári, narkomani a pod. Prečo je teda také ťažké aby mali radi mňa? OK možno som občas klamárka a rodičom v niečom nepoviem úplne pravdu, ale čudujete sa? Pri nich sa ani nedá inak. Keby som si bola istá, že budem vedieť žiť z môjho platu tak od nich odídem, no zatiaľ je lepšie znášať ich šikanovanie ako sa báť o strechu nad hlavou.
Možno keby ma aspoň občas za niečo pochválili, nezmýšľala by som o nich takto, ale to sa bohužiaľ nestáva. Keď som aj upratala celý byt, oni si našli tú jednu vec, ktorá nebola na svojom mieste. Keď som doniesla 92% y písomky spýtali sa prečo som nemala 100. Jednoducho nikdy nič nie je natoľko dobré aby s tým boli spokojný. To je asi aj dôvod prečo som sa prestala snažiť. Je mi jedno či sa im zavďačím. Čo z toho mám? Neučím sa do školy, lebo som na externom štúdiu a moja matka ma porovná s dcérou jej kolegyne: "Ale oni majú stále nejaké úlohy." Idem von s Natáliou: "A dúfam, že pôjdete do McDonaldu, aby si mohla priberať." Keď si chcem dať niečo trochu nezdravé: "Jasné to potrebuješ tučniak, ešte ti šunky netrčia dostatočne?" Skúste si v takomto prostredí vybudovať silné sebavedomie. To sa jednoducho nedá. Je to nemožné. Keď ste neustále ponižovaný vo vlastnom domove, je pre mňa ťažké mať rada samu seba.
Asi som to už chytila od rodičov, ale začala som zhadzovať už aj samú seba. Keď som v nejakej spoločnosti tak mám blbé poznámky na seba. Presne také aké radi používajú moji rodičia. Až na to, že ja ich poviem, aby som odľahčila náladu alebo aby reč nestála a poviem si ich sama na seba. Pričom oni tým rýpu do môjho sebavedomia až z neho veľa neostane. Podľa mňa mať iných rodičov, bola by som sebavedomejšia, šikovnejšia. Prečo rodičia nevidia tie dobré stránky ktoré mám? Osobne si myslím, že to bude tým, že ma nepoznajú. Akoby mohli, keď celú svoju energiu, ktorú by mali venovať tomu, aby ma spoznali, venujú tomu, aby ma prirovnali k niekomu dokonalejšiemu alebo aby ma ponížili one way or another.
Chcela by som veľmi vidieť do ich hlavy, aby som vedela, čo ich k tomu vedie. Viete asi by som tu o tom nepísala takéto slohy, keby to spravili raz za čas, ale takmer každý deň? That is little bit much to handle. Ako keď Vás niekto upozorní, aby ste niečo spravili dá sa to povedať aj normálnym tónom a nie hneď na niekoho štekať. Prosím môžete to vysvetliť mojim rodičom?
Keby som však mala zhodnotiť či to aj bolo na niečo dobré. Asi by som povedala áno. Naučili ma predstierať. U mňa sa dosť často využíva kombinácia smiech cez slzy. Totiž nech už som akokoľvek smutná, deprimovaná alebo sa mi chce plakať, na verejnosti to viem potlačiť. A to práve vďaka mojim rodičom. Čiže nech som s kým som, kde som, kedy som, mám úsmev na tvári a som v dobre nálade. Väčšinou je so mnou dokonca zábava :D Ale je to dobrá vec? Že mám stále túto masku na sebe keď som s niekým? Nemala by som sa aj ja občas niekomu vyrozprávať z očí do očí? Neberte ma zle, internet je super, ale na ako dlho? Nebudem si predsa vylievať srdce donekonečna iba elektronicky.
Každý potrebuje cítiť to, že ho niekto má rád. A láska rodičov je podľa mňa najdôležitejšia, pretože tá nás učí milovať. Ja dúfam, že keď budem mať deti, budem k nim pristupovať úplne inak ako moji rodičia pristupovali ku mne. Neviem či sa mi podarí to dodržať, lebo budúcnosť predvídať neviem, ale nechcela by som aby si moje deti mysleli o mne to isté, čo ja o mojich rodičoch.

Pár citátov :D

29. června 2011 v 21:21 |  Vselico

Zopár citátou, ktoré ma zaujali, ma vystihujú, sú mi blízke alebo proste im verím :D
-Utrhl jsem květinu, zvadla mi. Chytil jsem motýla, zemřel. Až pak jsem pochopil, že krásy je třeba dotýkat se srdcem.
Andrej Plavka
-Vnější krása je o to cennější, oč více skrývá vnitřní krásy.
William Shakespeare
-Vše, co je v člověku krásné, je očima neviditelné.
Antoine de Saint-Exupéry
-Nehledej krásu, ta srdce nemá. Hledej srdce, krása přijde sama.
N.N.
-Pro krásu těla naletí člověk na ošklivost duše.
Étienne Bonnot de Condillac
-Ten, koho nenávidíš, musí být tvé nenávisti hoden.
John Stuart Mill
-Spíše máme rádi ty, kdo nás nenávidí, než ty, kdo nás proti naší vůli milují.
Francois de la Rochefoucauld
-Hněvá-li se žena doopravdy, nespravíš to polibkem. Zde pomohou nejméně tři polibky.
Carlo Goldoni
-Bez snů a ideálů nelze být člověkem.
Ernst Fischer

8.časť: Toto snáď nie je možné

20. června 2011 v 11:57 | Hororka |  Náladovník
Ako každý jeden z vás aj ja mávam noc spríjemnenú alebo naopak znepríjemnenú snami. No v poslednej dobe ma vždy zaskočí ich obsah. Aby som to spresnila: šokujú ma osoby, ktoré sa v nich objavujú a situácie, v ktorých sa s nimi nachádzam.

Prvý, ktorý začal sériu týchto "záhadných snov" bol asi najpríjemnejší. Snívalo sa mi totiž o zopár hudobníkoch. Bola som v bazéne speváka kapely Papa Roach Jacobyho Shaddixa a samozrejme tam bol aj samotný Jacoby. Už presne neviem o čom som sa ním rozprávala, ale on sedel na kraji a ja som si tam plávala. O chvíľku sa k nám pripojil aj gitarista Joe Hottinger (Halestorm) a obaja sa ma začali pýtať na školu/prácu. Povedala som im, že idem robiť na ďalší deň prímačky a akosi som si bola istá, že ma zoberú. Chvíľu na tento (vždy otravný) rozhovor sme sa pobrali s Jacobym do jeho izby a v tom som sa zobudila.

Bolo super mať takýto sen a ešte lepšie bolo, že som si ho pamätala, pretože poslednou dobou sa to nestávalo často. A ja by som bola najspokojnejšia keby som si pamätala každý jeden sen. Ale povedzte kto by si bol schopný si ich všetky zapamätať? Predsa len ich mám aspoň 365 do roka nakoľko sa nám sníva každý deň, len niekedy sa to tie sny stratia v našom podvedomí.

V každom prípade to bol zatiaľ len jeden sen z tzv. "snového týždňa". Hneď ďalší sen bol o Paťovi, ktorý bol hlavnou témou zatiaľ každého dielu náladovníka. Nepamätám si ho veľmi dobre, ale v podstate išlo o to, že som sa prechádzala okolo jeho domu a on akurát stál na balkóne. Zrazu na mňa začal kričať, ja som ho ignorovala a pokračovala v svojej ceste. On však začal preliezať zábradlie na balkóne a po odkvape sa zošplhal dole. Následne sa rozbehol za mnou a zastavil ma. Začal sa mi ospravedlňovať a prosiť či by sme nemohli byť zasa kamaráti aspoň. Netrvalo dlho a ja som mu odpustila. Ba čo viac som ho pobozkala, následne sme sa objali. V momente objatia sa sen zastavil a chvíľu proste ostal "obraz" na objatí, no a následne bolo už len zobudenie. A viete prečo je tento sen veľmi zlý? Pretože odkedy som ho mala chcem porosiť Paťa o odpustenie a aby sme mohli byť zasa aspoň kamaráti. KILL ME PLEASE! :D

No a dostávame sa k tretiemu snu v poradí. Ocitla som sa v nejakej chatovej oblasti. V každej chatke bola iná skupina ľudí a inak tematicky ladená party. Ja som samozrejme skončila v tej "filmovej" chatke. Jediný dôvod prečo bola filmová bolo, že tam bol stánok či čo, kde sa dali kupovať filmy. Avšak to nie je nič zvláštne. Zaujímavé/šokujúce bolo to s kým som tam bola, no nakoľko som z toho šokovaná a nechcem aby podobný šok zažil aj on, volajme ho X. čiže ja a X sme boli spolu na spomínanej party. Ja som si tam pokúpila dajaké DVD dačo popila a odchádzali sme. Ako sme tak kráčali popri ostaných chatkách, vôbec sme sa nerozprávali. Ale občas sme sa chytili za ruky len preto, že sa nám dotkli. Chvíľami ma objal, trochu sme do seba rýpali a štuchali, boli na seba zahľadení. Keď sme prišli na koniec chatiek, otočili sme sa na seba, pozreli sa hlboko do očí jeden druhému a X ma pobozkal. Jednoduchá pusa na pery, ale viem že moje druhé ja zo sna malo butterflies v bruchu :D. V tom momente som si vśak uvedomila, že som si zabudla veci na party, šla som teda po ne. Keď som sa vrátila, X mal zvláštny pohľad na tvári a začal hovoriť, že to bola chyba. V tom som sa ako inak zobudila. Bez možnosti argumentovať.

PS: Snáď som vás moc neunudila, ale prišlo mi zaujímavé, že som mala také sny tri dni po sebe o ľuďoch, o ktorých by som to nečakala v situáciach, v ktorých by som si ich nikdy nepredstavovala.

Casanova

29. dubna 2011 v 0:38 | Hororka |  Filmy
Film Casanova nerozpráva príbeh o samotnom Casanovovi, ale aj o jeho ,,nástupcovi".A Preto sa pýtam kto vlastne bol Giacomo Girolamo Casanova???Bol naozaj len jeden??? Lebo ak nie potom kto vie ako dlho žil a zvádzal mladé benátske panny. Údajne si získal priazen až 132 žien. Každý o ňom hovoril, že on sa so ženami len zahráva. No on v skutočnosti miloval každú jednu z nich. Miloval každé jedno ženské srdce, ženskú dušu a ako to už býva aj telo. žil od roku 1725 do roku 1798. Avšak mi sme vo filme videla len veľmi malú časť jeho života. Možno len taký záblesk a možno len vymyslenú rozprávkovú komédia, aby v Ameriky nemuseli vypínať kamery.

Istá Dr. Lydia Flemová dokonca tvrdí: ,,So ženami si dobre rozumel. V žiadnom prípade pre neho neboli len objektom túžby, ale inteligentnými bytosťami. Preto mal najradšej inteligentné ženy, s ktorými sa mohol zoprávať." Ale ktovie prečo sa s nimi chcel tak dlho rozprávať??? Možno chcel pochopiť ženské srdce a možno si ho práve takto získať a možno rád klebetil. Avšak v tomto filme ide o vzžah k jednej zvlášť výnimočnej osobe, pretože tejto už Casanova nevenuje len kúsok svojho srdca, ale rovno celé. Casanova zčne byť Francescou posadnutý. Ale čím mu tak opantala rozum??? Bola to krása, rozum, vášeň alebo všetko dokopy???

Vie sa však, že Casanova napísal 12 kníh, ako sme videli aj na konci filmu. Teda nie koľko ich bolo, ale podtivo písal. Písal tieto knihy trinásť hodín denne a to v posledných rokoch svojho života. Opisoval tam svoje sexuálne zážitky. A keď chcel opísať všetkých 132 určite mu to netrvalo krátko. Ale bola tam aj Francesca Bruni??? Napísal sa tam aj kto okrem slávneho milovníka žien bol??? Že bol aj huslista, kňaz, sekretár ba dokonca aj vojak???

Toto nevieme. My vieme, že sa zamiloval do istej ženy. Do ženy s menom Francesca. Do tej, ktorú spoznal vďaka súboju s jej bratom, keď sa navzájom vymenili. Do tej, ktorá opovrhovala asi najznámejším chlapom v Benátkach. Ktorej sa hnusilo meno Casanova.

Avšak on bol jediný, ktorý vedel s kým má tu česť. Ale mohol si byť istý. On menil mená ako na bežaicom páse, že sa Francesca nestihla prestať udivovať nad jeho kúskami. A on zasa pozoroval kam chodí, s kým sa stretáva. V Benátkach bol v tej dobe istý Bernardo Guardi. Cirkev ho považovala za kacíra. Opisoval ženu jej srdce ... Avšak kto bol Bernardo Guardi??? Nikto to nevedel tak ako nikto nevedel alebo sa leb bál odhaliť kto je samotný Casanova. Vedeli to len tie, ktoré mu podlahli. Avšak o Bernardovi Guardim nevedel nikto nič. Snáď len to, čo písal. Ako napr. ,,Každá žena má ve svém srdci místo pro nějaké zvíře. Psi a kočky jí poskytnou útěchu a náklonnost. Jak vzácny je však muž, který ví, že nejoblíbenějším zvířecím miláčkem dnešní ženy je vznešený vepř."

Casanova videl ako Francesca nesie do vydavateľstva tieto riadky a tak sa ich rozhodol hneď prečítať. Na ďalší deň stál aj so ,,vznešeným vepřem" pred jej bránou. A daroval jej ,,najoblíbenějšiho zvířecího miláčka dnešní ženy." Vtedy vlastne aj odhalil kto v skutočnosti je, alebo ako kto sa v skutočnosti cíti Francesca Bruni. To ona používala pseudonym: Bernardo Guardi. To jej patrilo každé jeho slovo. To ona mala skončíť spolu s Casanovom popravená.

Ako to však celé dopadne??? Kto odhalí celú pravdu??? Ako sa dostane pravda na povrch??? To si pozrite buď vo filme alebo nájdite v jednej z 12 kníh, ktoré Giacomo Girolamo Casanova napísal za svoj pomerne dlhý 73 rokov. Ktovie, čo všetko postváral?? Koľko detí splodil??? Koľko ľudí by mohlo byť jeho rodinou??? Stavila by som sa, že strašne veľa. 132 žien teda nie je málo. A nikto nevie , ktorou to skončilo a ktorou začala. Koľko ich bolo pred a po tých 132. Ale to si už niekym vážený iným preklínaný, ale v každom prípade v dnešnej dobe známy Casanova zobral do hrobu aj so svojím tajomstvom o láske k ženám.

Lucifer

29. dubna 2011 v 0:11 | Hororka |  Básne
Nad hlavami nám slnko svieti,
Pod nohami peklo hreší.
Vadí mu náš šťastný svet,
Chce však niečo vymyslieť.

Zapáliť či poslať mor,
Možno podpáliť len jeden dom.
Stačí už len bruchá párať,
Nech je vidieť krv len striekať.

Nech vznikne potok krvavý,
Nech sú všade orgány.
Vtedy by bol sám lucifer spokojný,
Keď sa to všetko podarí.

Keď sa splnia jeho sny,
Keď nebude už život na Zemi.
Nebude už nikto dýchať vzduch,
Nebude už koho prepichnúť.

PS: toto som pisala ked som mala asi 13 tak na to berte ohlady :D

Prince of Persia: The Sands of Time

27. dubna 2011 v 0:23 | Hororka |  Filmy
Zo začiatku som si nebola istá či mám vôbec ísť do kina na tento film, ale nakoniec som rada, že som išla. Vedela som, že pri najmenšom sa môžem tešiť na Jaka (Dastana), pretože on je proste dobrý herec. Avšak tentokrát sa môžete tešiť na viac Jaka ako kedykoľvek predtým. Pýtate sa prečo? Odpoveď je jednoduchá. Jake už nie je nijaká trasorítka, je z neho svalnáč, ktorý by sa ani pred Pitton v Tróji nemusel hanbiť. A ako sa k takejto postave dostal? Makal sa sebe 7 mesiacov pred natáčaním Princa z Perzie. Dúfal totiž, že bude schopný spraviť všetky kaskadérske kúsky sám za seba. Ako to už však býva zvykom v niektorých prípadoch ho zastúpil kaskadér. Mám však pre Vás také malé utešenie: Jake si každý kúsok vyskúšal ako prvý a ak sa mu náhodou nepodaril nastúpil náhradník.

A že tam tých kúskov bolo. V Princovi z Perzie vidíte husárske kúsky jeden za druhým ako na bežiacom páse. Ani si poriadne nestihnete uvedomiť v akom je Dastan práve probléme a už je mu v pätách ďalší. Doslova sa mu lepila smola na päty. Avšak nech boli Dastanove cesty akokoľvek ťažké v sprievode mal pôvabnú princeznú Taminu (Gemma Arterton). Aspoň os si myslel, že mu môže vsetko len spríjemniť, no presný opak je pravdou. Tamina bola jeho osina v zadku, ktorej sa nie a nie zbaviť, pretože ich spájala čarovná dýka. Pre Dastana znamenala očistenie mena a pre Taminu ochranu sveta.

A pre mňa práve táto dýka bola rušivým elementom tohto inak dobre napísaného a úžasne natočeného filmu. Samotná myšlienka dýky je podľa mňa znamenitá a nemá chybu, ale spôsob akými sa dostávala od osoby ku osobe začínal byť čím ďalej tým otravnejší. Aspoňže bol každý moment odľahčovaný dobrými akčnými scénami a vtipnými hláškami. Samozrejme nejdem tvrdiť, že priam komediálnymi, ale určite sa na nich dalo pobaviť.

Hudba vo filme vás pripúta k filmu viac ako čokoľvek iné. Ale čo by bol film, bez dobrého soundtracku? Nie je to predsa práve hudba, ktorá graduje každý moment vo filme? Hudba je tá, ktorá vám dáva nápovedy, ktorá udáva tempo, ktorá má na starosti atmosféru. Hudba je základ, bez ktorého ani ten najlepšie napísaný film nemôže byť medzi najlepšími. Pre mňa určite nie. Však hudbou sa dajú príbehy rozprávať.

V tomto prípade samozrejme nie, ale klasického "rozprávkového" rozprávania príebehu sa dočkáte. Viet typu "kde bolo tam bolo, blablabla" tam je požehnane. Ale narozdiel od takého Robina Hooda (2010) to sem sedí ako uliate. Je to predsa istá forma rozprávky s nádychom lásky, s tunami akcie, so štipkou drámy a horami dobrých hereckých výkonov.

Samotný producent si dal na tomto filme veľmi záležať. Nechal na scenáry pracovať až 4 scenáristov a to: 1. Stvoriteľa hry 2. Jeffrey Nachmanoff (The Day After Tomorrow) 3. Boaz Yakin /Dirty Dancing: Havana Nights) 4. Doug Miro and Carlo Bernard (The Uninvited) a odrežíroval ho Mike Newell (Harry Potter and the Goblet of Fire) a všetci boli veľmi spokojný. Mike sa snažil brať inšpiráciu zo skvelých filmov akými sú Indiana Jones či Gladiátor. Nie som si zrvona istá či som tam zahliadla nejakého Indieho, ale Jake by bol určite úspešný gladiátorom. V každom prípade má tento film svoje originálne črty, no v dnešnej dobe je veľmi ťažke spraviť niečo, v čom nenájdete náznaky iných hrdinských dobových filmov.

Originalita tohto filmu mala spočívať práve v Dastanovej postave. Dastan totiž nebol len bojovník, čo sekal a zabíjal, či len isiel hlava nehlava aby zachránil ľudstvo. On myslel aj svojím srdcom. Zo začiatku musel ísť niekedy sám proti sebe, ale ako inak všetko sa mení a vyvíja jak sa film pred vami rozvýja. (Niekde som čítala, ze Jake Gyllanhall si myslí, že to čím sa Dastan odlišuje je to, že nie je nezraniteľný. Ako to môže povedať? Dastan tu vyzerá ako neprestrieľný mních. Mohli za ním ísť všetci vojaci sveta a on vyviazol takmer bez zranení. Jake si asi potrebuje pozrieť Princa z Perzie ešte raz :D)

Odporúčanie na koniec: Ak ste doteraz váhali či máte alebo nemáte ísť na tento film do kina, dováhajte a utekajte. Som si istá, že ľutovať nebudete. Nejdem vám tu tvrdiť: "je to najúžasnejší film, aký si viete predstaviť..." alebo "urobíte chybu ak na neho nepôjdete do kina...", ale ja by som ľutovala ak by som si to nepozrela v kine.

Sebevražda nie je východisko

27. ledna 2011 v 1:57 | Hororka |  Vselico
Každý normálny človek máva temné dni, kedy jeho myšlienky blúdia všelikde len nie v svete živých. Ja sama som sa tam neraz ocitla. Boli to len myšlienky a uvažovania, ale všetko má niekde svoje korene. A všetko predsa začína myšlienkou. Nikto by predsa neprišiel k východ bez spiatočky bez rozmýšlania.
Nevravím, že každý kto uvažuje nad sebevraždou tak aj skončí, ale u slabších nátur sa to dá očakávať. Nie každý je stavaný na stres. Alebo len na jeho určitú dávku. Ja mám v tomto šťastie v nešťastí nakoľko mám dennú prax vo vystavovaní sa stresu. Nie toho v škole či v práci. Ale toho najhoršieho - domáceho. Prečo je najhorší? Pretože idem domov zo školy alebo práce posledné čo potrebujete aby vás doma zvozili, urazili a pošliapali po vašej pýche. To je u nás na dennom poriadku.
Zrovna včera som si rekapitulovala tak trocha môj život s rodičmi. Došlo mi, že oni nie sú schopní ma pochváliť pokiaľ im ja nenaznačím, že aj to by sa raz za čas patrilo. Oni sú dobrý len v tom, aby ma stále za niečo zvozili. Martina si tlstá, pozri sa jak vyzeráš, že sa nehanbíš, s teba nikdy nič nebude, si obyčajná špina, si horšia jak cigáni, skončíš ako bezdomovec, dáme ťa do domova, nikdy s teba nič nebude atď, atď. Ak si myslia, že to je zdravé a nie presný opak, mali by sa dať liečiť. 
Je to jeden z najhorších pocitov nikdy nepočuť vlastného rodiča, osoba ktorá mi má byť najbližšia, povedať: som na teba hrdý, mám ťa rád, proste sám od seba, bez našepkávania. Nemá byť predsa rodina práve o tom? O podpore a rodinnom pute? Mne príde, že bývam z dvoma cudzími ľuďmi, ktorý ma berú ako nejakú menejcennú bytosť.
Ako keby mi nestačilo všetko ostatné mimo domova ešte aj oni ma budú napĺňať jedom a zúrivosťou a niekedy aj pocitmi, ktoré ma vedú k tomu aby som nemala rada samu seba. Keby som nemala svojich kamarátov, ktorý ma vedia povzbudiť a pomôcť mi opäť zdvihnúť hlavu neviem kde by som teraz bola. 
Bola by som bez priateľov teraz obklopená nekončiacou temnotou? Ležala by som hlboko po zemou a nemusela uvažovať nad tým, čo na mne moji rodičia tak strašne nemajú radi? Alebo by mi na tom konečne nezáležalo a ležala by som v kľude a ticho večne? 
Nechcite ani vedieť koľko krát som mala záblesky takýchto myšlienok v mojej hlave. Viem, že to nie je nič príjemné, ale podľa mňa aj negatívne myšlienky patria k objavovaniu samých seba. A zistila som, že čím viac nad tým uvažujem tým viac sa od toho vzďaľujem. Predsa len už nepotrvá dlho a od rodičov odídem a v mojej hlave snáď znova víde slnko, ktoré nebude neustále obklopené negatívnymi mrakmi plnými smútku a zúrivosti. Keby tak prišla do mojej hlavy poriadna búrka a všetky tie mraky vo mne rozohnala. Všetky negatívne myšlienky a nápady.
Osobne si teda myslím, že myšlienka na sebevraždu nie je niekedy na zahodenie. Pretože akonáhle začnem rozmýšlať o tom, že by som tu už nemala byť, prídem na to, čo všetko by mi chýbalo a o čo všetko by som prišla a čo všetko nemala a nevyskúšala. Odchádzala by som s toľkými výčitkami, žeby ak je naozaj posmrtný život nikdy by som sama sebe neodpustila. A okrem iného akú smrť by ste si vybrali? Pomaly nič nemáte na 100% a keby osud nechcel aby ste zomreli, bude sa len veľmi dlho trápiť bolesťami a nikto by sa na vás nepozeral rovnako ako predtým. Boli by ste niečo menej v ich očiach. Pozerali by sa na vás s ľútosťou možno odporom, ale nikdy nie tak isto ako predtým. Nebolo by to ešte horšie? 

Kto by to bol povedal?

11. ledna 2011 v 2:19 | Hororka |  Vselico
Myslím, že v dnešnej dobe nie je nič prekvapujúce keď vám niekto povie, že verí v duchov či iné para normálne javy. Podľa mňa sú minimálne fascinujúce. Všetko predsa musí od niečoho pochádzať. A takmer vždy to niečo znamená zrnko pravdy. Nejdem teraz tvrdiť, že verím na bubáka pod posteľou alebo duchov na fotkách. Jednoducho si myslím, že aspoň celej tejto nadprirodzenej záležitosti nemusí byť až takou fikciou ako si väčšina ľudí myslíme.
Keď začnete uvažovať nad všetkým čo ste kedy videli, počuli či zažili. Je vám všetko úplne prirodzené a normálne a pozemské? Je až príliš veľa nevysvetliteľných vecí. A každú z nich by sme mohli nazvať nadprirodzená, pretože prirodzené by nám mali byť veci ktoré poznáme, v ktorých sa vyznáme, ktoré vieme dokázať, zažiť, prežiť či vidieť.
Ja by som sa nebála a volala lásku či nenávisť nadprirodzenou. Viete presne vysvetliť prečo sa do niekoho zamilujete alebo prečo sa od neho nie a nie odmilovať? Napíše vám na to niekto predpis, vypočíta vám niekto túto rovnicu, dá vám niekto túto záhadu pod mikroskop? NIE! Samozrejme, že každý si na podobné otázky hľadá odpovede sám. Tak prečo neurobiť to isté s duchmi či zablúdenými dušami alebo jednoducho posmrtným životom.
Mohli sme počuť historky o tunely svetla, ale nikdy nebude mať informácie o tom, čo nastane, keď nadíde náš koniec. Veľa náboženstiev si po storočia rozpráva o večnosti duše či prevtelení. Ale kam presne tá duša pôjde? Čo keď naozaj len blúdi po svete a hľadá si pre seba nové miesto a ľudia, ktorý tie duše videli nie sú blázni, ale proste majú trochu lepšie vnímanie ako iný zaslepený ľudia.
Predsa len dnešná doba nás nielen oslepuje, ale aj otupuje. Ako by sme teda chceli vidieť niečo také krehké ako je duša. Už len logicky vychádza, že takú dušu by al zbadať len niekto kto vie pozerať mimo seba, aby som to správne nazvala. Svet je v dnešnej dobe príliš zahľadený do seba, nie do svojho okolia.
Ale možno je to dobré. Predstavte si ten chaos keby ľudia zrazu začali vídať nevídané. Začali by bláboliť o duchoch a dušiach. V dnešnej dobe by ste nezačuli: "Ako sa má môj milovaný" ako sme mávali šancu vidieť vo filmoch a seriáloch. Dnes by ste počuli prostú reakciu "Zvieraciu kazajku na neho". Nikto by vás nechcel brať vážne po takomto odhalení, preto každý svoj "talent" skŕyva, a teda sa nám paranomálny svet viac a viac zakrýva.
To ma teda privádza k jedinému záveru. Svet smeruje k presnému opaku, aký si každý myslí. Nenapreduje, uzatvárame sa do seba. Teraz existuje toľko diagnóz, toľko chorôb, a nie málo z nich môže byť spôsobených práve nedostatkom informácií zo sveta po svete, že keď niekto v niečo také verí je vyhlasovaný za blázna. Bez dôkazu nie si nič.
Však aj keby mimozenšťania existovali, naši vedci by na nich robili pokusy roky a veky kým by nepreukázali (či reálne či falošne), že ide o človeka len s nejakým defektom alebo chybou. Kto vie či sme tu mi naozaj doma.

Toto bola krásna konšpiračná téma. Mohlo to byť lepšie, ale tak vzhľadom na to, źe je 2:19 som spokojná. I hope you enjoyed reading :D

Nepochopená či nechcená

19. listopadu 2010 v 1:30 | Hororka |  Básne
Chcem si zohnať klapky na oči,
Také, ktoré predo mnou zakryjú lásku.

Nechám platiť čo oči nevidia srdce nebolí,
A láska do mňa bodá tisíce nožíkov.

Vnútri sa mi rozplýva do celého tela,
Zožiera mi všetko na čo natrafí.

Plným zásahom si vezme srdce,
A postupne sa plazí a nenápadne si berie každý môj kúsok.

Nakoniec si vezme moju dušu,
V tej chvíli stratím seba.

Bude to horšie ako byť mučená celé dni,
Moje telo prestane patriť mne.

Bude otrokom tej podlej lásky,
Tej, ktorá si doma robí zbierky utrpenia.

Tých, ktorí sa hrnú do vecí príliš pomaly,
Dalo by sa im povedať samovrazi.

Sami a dobrovoľne podľahnú láske,
No len jej vinou sa ocitnú na pokraji útesu.

Keď už pri ňom stoja vidia len jeden východ,
Skaly, volajúce pod nimi.

To sú dvere, to je východisko,
To je KONIEC!!!

7.časť: I hope this is THE end

11. listopadu 2010 v 1:15 | Hororka |  Náladovník
Po dlhšej či dokonca veľmi dlhej dobe píšem dalšiu časť. Chcela som ju napísať už dlho, no slzy, ktoré sa mi hrnuli do očí ma vždycky prerušili. Paťo mi totiž napísal, že už nikdy so mnou nechce mať nič spoločné. Strašne dlho som sa kvôli tomu trápila. Všetko naše priateľstvo, čo sme si povedali aj nepovedali všetko to je zrazu preč. A i keď on za to istotne obviňuje a bude obviňovať mňa, on je ten vinný. On rozšliapol moje srdce a nie naopak. Je to len bezctiný chlap či dokonca ešte len chlapec. Bezcitnejší ako ktorýkoľvek iný akého som stretla. On si nezaslúži v živote lásku a to aby ho niekto miloval. A určite si nezaslúži to, aby bol šťastne zamilovaný. Ja zvyčajne nebývam veľmi bitchy person, ale pri ňom zabúdam kto som a pri tej jeho Kristíne tak isto.
Keby ste len vedeli čo za príbehy sa mi o nich rodili v hlave. Asi by som ozaj nemala pozerať toľko filmov :D I keď ja som rada, že moja fantázia sa len rozširuje a nezapĺňa sa prázdnotou a prachom. Jedenkrát ma napadlo, že možna je Kristína nejaká vampírka, ktorá Paťa premenila, a preto ma nad ním moc a ovláda jeho myseľ tak, aby ju bezrpostredne miloval a chránil a spravil, čo jej na očiach vidí alebo čo si myslí, žeby si želala. Čistá šialenosť tá moja hlava. :D No aspoň to malo nejaké odôvodnenie, no byť proste len bláznivý kvôli niekomu ako ona? Taký scenár sa v mojej hlave nenachádza. To je divné ešte aj pre moje prapodivné rozmýšlanie. 
Našťastie som však už stihla prísť ku zmyslom. Došlo mi, že akokoľvek mám a budem mať Paťa rada, jeho to nikdy nebude zaujímať. Pre neho som menej ako nikto. On vo mne nevidí a nevidel možnú priateľku ani kamarátku. Aspoň o tom už teraz pochybujem. Jednoducho chcel mať kontakt s niekym iným ako Kikou a jej okruhom. Istotne pre neho nebolo ľahké takéto rozhodnutie. Predsa len keď bol so mnou, nemohla byť na blízku jeho Kristína. No a to je predsa niečo nepredstaviteľné. Však predstavte si Zoo bez zvierat, bordel bez kuriev, nočný klub bez gogo tanečníc, Las Vegas bez striptérok. Presne takú konexiu majú Paťo a Kika. Ona je jeho zviera, kurva, gogo tanečnica, striptérka. Jeho ženská na všetko. S jej menom sa zobúdza a pri ňom aj zaspáva. 
Povedzte kto by chcel niekoho tak upätého na jednu osobu? Ešte k tomu keď to nie je jeho priateľka? Priateľov si neváži akoby si mal. Radšej ich odoženie ako keby im mal venovať trochu viac času ako jedno stretnutie z dvoch týždňov, ktoré trávil v Bratislave či dokonca na Slovensku. A najhoršie je, že mne nikdy nepovedal, čo som spravila také neodpustiteľné? To, že som nemala zniesť jeho bohyňu? :D Ako sa opovažuje mi vyčítať nenávisť k osobe, ktorá sa mi vyhrážala smrťou? Na to nemá právo. K tej osobe som priam musela  cítiť odpor a hnus. 
Teraz je však všetko o toľko svetlejšie ako bolo na začiatku roka. Každý víkend, ba každý deň si užívam ako nikdy predtým. Takmer na Paťa nemyslím. Jedine kvôli siedmej časti som spravila tak povediac výnimku. :D Trávim teraz čas so svojou BFF :D Stále sa s niekym zoznamuje, chodíme do barov, myslíme na veci, na ktoré ľudia v našom veku myslia. Robíme čo sa nám zachce a často s kým sa nám zachce. Snažíme sa užiť si každý dúšok života, ktorý môžeme. A v lete to platilo tisíc násobne. Ani som nemala čas na toho trtka myslieť a hlavne keď som videla ako teraz vyzerá som stratila záujem ešte viac. Ach Paťo ďakujem, že je z teba taký degeš. Že ti zrejme nezáleží ako vyzeráš. Ja ti to želám aby si bol sám. Z celej mojej malej čiernej časti srdca, ktorá patrí len tebe a tvojej konkubíne. Ani nevieš ako sa mi odľahlo na srdci, keď niečo tak zaťažujúce ako ty z neho odpadlo. Teraz je celé voľné a otvorené pre každú zábavu, každú párty, každú akciu, ktorá príde a naláka ma. 
Musím sa vám však priznať, že čas od času sa mi o tom son of a bitch sníva. 
SEN: Išla som do USA na taký menší výlet. Prišla som tam aj so svojím scénarom a išla za Christianom Colsonom, ktorý slúbil, že môj scenár premení na film. Ja som ho mala režírovať a vybrať hercov a on zasa kameramanov a ostatný štáb. Samozrejme ako kameramana vybral Paťa (ktorý chce byť alebo aspoň chcel byť kameramanom v reálnom svete). Keď som ho videla ako vkráčal na natáčanie skoro som odpadla. Bola som strašne nahnevaná ale aj šťastná, že ho po takej dlhej dobe vidím. Pravdepodobne si môj veľmi zvláštny výraz na tváry všimol herec, ktorého meno je Ian Somerhalder. Prikráčal ku mne a pobozkal ma. Nechápala som, čo robí, ale nechala som sa uniesť danou situáciu. Bozk od úžasne vyzerajúceho a úžasného Iana. Jasné že nebudem namietať. Potom len dodal:  "Aby vedel o čo prichádza......a inak ja som zistil, čo získavam" 
Následne na tent obozk, Paťo išie lrovno za mnou a začal rozprávať akú spravil chybu, keď už so mnou nikdy nechcel rozprávať. Presviedčal ma aby som mu dala ďalšiu šancu, ale ja som sa vyhovorila, že ja už som s Ianom. Čo bola neskôr aj pravda a s Ianom sme sa zobrali. Pata som videla až na svadbe, kde prišiel opitý až na mol a chcel zaútočiť na Iana rozbitou fľaškou. Našťastie sa však podkol o koberec a k Ianovi to nestihol. Avšak na nešťastie stihol fľašku. Presnejšie ako padal, celé jeho telo sa premiestnilo z jeho nôh na fľašku a v tom ako na ňu dopadol ma zobudil budík.

No snáď už v ďalších častiach budem spomínať nejakú fresh blood nakoľko som sa snažila nejako Paťo kapitolu ukončiť. Pevne dúfam, že jedného dňa si to prečíta a aspoň trochu sa spamätá. Nikdy som ho totiž nemala za blbca či neschopného ignoranta ako som začala mať teraz, aby sa mi ľahšie zabúdalo a mohla som sa sústrediť na iné veci a nových a zaujímavejších ľudí, ktorý o pozornosť stoja a nie som pre nich obyčajný handra alebo odpad. Happy life Patrik :D Dúfam, že ťa nikdy nikto nezraní tak ako si to ty spravil mne. Nikto po tebe nepošliape tak ako si ty udupal mňa. že ťa nikto nepopáli tak ako si ty spálil mňa, že ťa nikto neporeže tak ako si ty rozkrájal mňa.

6. časť: Začiatok konca či tak nejak

8. ledna 2010 v 3:43 | Vanity Dawn |  Náladovník
Ani presne neviem prečo som sa rozhodla práve dnes pridať daľšiu časť svojho náladovníka. No pravdepodobne v tom zasa figuruje aj Paťo. Chcem tým povedať, že odkedy sa vrátil na SR sa udialo toľko vecí. Minimálne pre mňa a vo mne. Veľa vecí som pokazila, zasa ich napravila a zasa pokazila, ale nejakým spôsobom si z toho nerobím ťažkú hlavu. Snažím sa si totiž nahovoriť, že všetky tie chyby boli len na dobro veci. Že tým, že som svojimi činmi nahnevala Paťa som vlastne pomohla sebe. Odohnala ho od seba. Čo by mohlo znamenať, že sa mi už neozve a možno po nejakej neviem akej dlhej dobe na neho konečne prestanem myslieť. Však mne už kvôli nemu preskakuje. A to sa mi nepáči. Nechcem sa takto správať kvôli niekomu kto si to maximálne nezaslúži. Kvôli niekomu na koho vlastne myslieť nechcem, ale moje heart mi stále vkladá do hlavy jeho meno, jeho tvár, jeho úsmev. No čo ja narobím? Srdce mám silnejšie ako myseľ. Neviem bojovať proti sebe. A horšie než to, sú všetky tie nereálne predstavy, čo si dokážem pre seba vytvoriť.
Chcete vedieť čo je také strašné na tých predstavách? Že sú také dokonalé. Je vám to čudné? Nemusí byť. Ich dokonalosť sa pre mňa totiž rovná nádeji, ktorú nemám. Moja hlava vo mne živý nádej, ktorú si dožaduje moje srdce. Čiže kde sa vlastne skrýva tá časť, čo má na neho zabudnúť keď srdce a myseľ si idú akosi ruka v ruke? Rozum? Ten ich neporazí ani keby veľmi chcel. Ja sa vždy totiž chytám najtenšieho špagátiku, ktorým je moja predstavivosť. Však prečo nie? Prečo sa nesnažiť veriť niečomu, čo má všetko čo chcem? Keď zatváram oči, nie je tam nijaká Kristína, ktorá by mi prekazila plány. Keď zatváram oči, mám na sebe rúžové okuliare 7 dní v týždni 24 hodín denne. Keď zatváram oči som v nich šťastná, pretože som tam s ním....s Paťom. Ale keď sa znovu zobudím, miesto v srdci, ktoré bolo v noci plné zrazu zíva prázdnotou.
Ak toto čítate asi si vravíte, že čo robím takú vedu zo zabudnutia na jedného človeka, ale on sa mi jednoducho dostal tak hlboko pod kožu, že neviem nájsť spôsob ako ho odtiaľ vyhnať. A najväčší fór je, žeby to vôbec nemalo byť ťažké pretože 11 mesiacov v roku je 3000 km vzdialený.
No čo narobím. Budem dúfať, že mi budete držať palce v porazení mojej tzv. závislosti, pretože samej mi to nejako nevychádza.

Zmätené city

23. srpna 2009 v 3:59 | Vanity Dawn |  Básne
Keď neviete, či niečo cítite
Ako viete, že máte zlomené srdce?

Úsmev na tvári je len hra,
Slzy sú len fantázia.

Depresia je len pomýlená forma zahmlených očí,
Smútok len náhražka ružových okuliarov.

Šťastie totiž nie je stvorené aby sa ľudia radovali,
Slúži ako afrodiziakum, ako hmla duše.

Šťastie je jednoducho povedané alkohol,
Smútok je mu opicou.

Čím sladšie šťastie ochutnáte,
Tým väčšiu bolesť hlavy ráno máte.

PS: Viem, ze to nie je nic moc, ale proste som to napsiala asi za 30 sekund a som mala chut to sem dat, bo to v podstate vyjadruje mna prave teraz. Moj zmatok v hlave. Ani sama neviem ci presne viem, co tym chcel "basnik" povedat, ale menit to nejdem.

Další články


Kam dál